... alebo ako sa hráme, tvoríme, varíme, vandrujeme a žijeme.

štvrtok, 5. novembra 2015

Dušičky

Z detstva sa mi vynárajú spomienky z návštev cintorínov. Ako malá som to vnímala ako sviatok, kedy sme celá rodina nasadli do auta a vybrali sme sa navštíviť našich zosnulých, na pre mňa tie najmagickejšie miesta.


Tento rok sme cintoríny navštívili o niečo neskôr ako zvyčajne, hlavne preto, aby sme sa vyhli tomu najväčšiemu návalu ľudí.


Z detstva si pamätám svetlá sviečok, kvetín a opadané lístie, ktoré šušťalo pod nohami, staré, brečtanom obrastené múry a množstvo ľudí, ktorí si prišli uctiť pamiatku svojich zosnulých. A myslím, že to isté urobilo dojem aj na Adamka.


Tento rok už bol totiž na cintoríne Adamko s nami, zapálili sme sviečky, spomenuli sme si s láskou na našich milovaných a večer, keď sme prišli domov sme si vyrezali svetlonosa, aby svietil dušičkám na cestu.
Adamko mal pri jeho tvorbe veľkú radosť a potom, čo sme v tekvičke zapálili sviečku, bola jeho radosť ešte väčšia. Tento dušičkový čas však zo sebou prináša aj smútok a spomienku na tých, ktorý tu s nami už niesu...

Myslíme na teba maličká, anjelik náš.... chýbaš.


 


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára