... alebo ako sa hráme, tvoríme, varíme, vandrujeme a žijeme.

pondelok 7. marca 2016

Nie, neviem, nebudem.

A je to tu. Raz tu síce už bol, ale len na krátko a potom zmizol. Tentoraz je tu zas a vyzerá, že sa aj dlhšie zdrží... Intenzita taktiež začína byť, mierne povedané, stresujúca, ale my sa nevzdáme... my ten vzdor  v zdraví (hoc asi nie vždy úplne v pohode) prežijeme :-)


Určite to poznáte aj vy čo máte deti medzi druhým až štvrtým rokom.  Nálady môjho malého 2 a pol ročného  "vzdoristu" sa menia ako aprílové počasie a moje nervy sú sústavne atakované a skúšané, koľko toho vydržia. Sebapresadzovanie je na dennom poriadku a ja častokrát mám čo robiť, aby som vzniknutú situáciu ustála. Áno, áno viem, že toto obdobie je v živote človeka veľmi dôležité, buduje si svoju osobnosť, skúša kam až môže zájsť a ja si až pridobre uvedomujem, že všetko záleží od toho, ako zareagujem a aký vzor správania mu poskytnem.


Bitka nie je riešenie.
O tom som presvedčená odjakživa. Ani moji rodičia na mne túto praktiku nikdy nerealizovali a ja v tomto jej bojkote mienim pokračovať. Jednak je to úplne zbytočné, pretože tak malé dieťa ani nechápe prečo vlastne dostalo a za druhé... čomu ho to učí? "Ak ma niečo nahnevá, môžem to riešiť tak, že niekoho udriem" a to teda nie je vzor správania, ktorý chcem vštepiť Adamkovi.

Na krik sa dá zvyknúť.
No áno, ani ja nie som bez viny a veru už niekoľko krát u nás v domácnosti v návale zlosti bolo počuť môj (rokmi v praxi vycvičený a od narodenia zvučný a prenikavý) hlas. Ach jaj, ako nedobre sa cítim keď sa mi to stane. Hlavne preto, že moje dieťa, ako absolútne dokonalé zrkadlo môjho správania, začne kričať tiež a došli sme. Stupňuje tým môj hnev, popiera všetko čo sa snažím do neho vkladať a na dôvažok, krik vôbec nerieši danú situáciu.

Ako teda? Čo robiť?
Tuším som už prečítala milión článkov na túto tému a vybrala som si pre seba niekoľko stratégií, ktoré považujem za vhodné aplikovať na moje drobča. Nie je to žiaden postup, ani návod ako zdolať naše vzdorovité dietky, ale u nás zatiaľ týchto pár bodov funguje, tak sa podelím. Na fotkách nižšie vidno ako Adamko niekedy trucuje... schová sa niekam do škárky a nechce so mnou komunikovať, alebo odtiaľ vykrikuje. Ako prejavujú vzdor vaši drobci?



Čo funguje u nás....

1. Nevracať dieťaťu hnev inou formou!!!
-nebiť, nekričať, nezvyšovať hlas, nerobiť unáhlené závery a rozhodnutia... áno ľahko sa povie, ťažšie urobí, ale zakaždým si radšej najprv vzdychnem, zamyslím sa, nenechám hnev napadnúť moju nervovú sústavu a snažím sa zaujať neutrálne stanovisko a riešiť situáciu s chladnou hlavou.

2. Vyčkávacia metóda.
Niekedy naozaj nič iné nepomôže len čakať... kým sa vyplače, kým sa vyzúri, kým sa ukľudní (raz som pol dňa prekračovala na zemi ležiaceho Adama).

3. Odpútanie pozornosti.
Občas stačí, odviezť pozornosť na nejakú aktivitu, na nejaký predmet záujmu. Vypozorovala som totiž, že sa často stane, že Adamko by už aj chcel prestať, ale nevie ako, v takom prípade uvíta... že zmením situáciu ja a odrazu je ako vymenený, ako by sa ani nič nestalo.

4. Možnosť rozhodnúť sa.
Dať dieťaťu na výber z dvoch možností, prípadne mu prenechať rozhodovanie vo veciach, ktoré pre nás nie sú až tak podstatné, je často účinné  no u nás platí len občas, keď má drobec náladu, ak je práve vo "švungu" nefunguje ani toto, buď neguje absolútne všetko, alebo je jeho odpoveď "neviem" na čokoľvek sa opýtam a v tej chvíli ja odchádzam a začínam aplikovať vyčkávaciu metódu (bod 2.)


5. Povedz čo sa stalo/čo sa deje.
Snažím sa od Adamka stále najprv zistiť čo sa vlastne stalo a prečo robí to čo robí. Rečové schopnosti má veľmi dobré takže to nebýva problém, skôr zisťujem, že častokrát ešte sám nedokáže ovládnuť svoje emócie a proste ani sám nevie, čo mu je, alebo prečo robí to čo robí. Tento moment riešim zvyčajne láskou, objatím, pohladení, pritúlením, uistením o tom, že ho ľúbim a že všetko je v poriadku.

6. Láska.
Mala byť spomenutá asi hneď ako prvá, ale v tomto prípade ju nejdem nejako zaraďovať. Preniká totiž celým našim životom a mala by byť vždy prítomná pri akejkoľvek situácii. Dieťa musí vedieť a aj cítiť, že nech sa stane čokoľvek, nech sa správa akokoľvek, nech urobí čokoľvek, stále, vždy a bezvýhradne ho milujeme. Jasné, že sú situácie, kedy mám chuť niečo rozbiť, do niečoho kopnúť, alebo dokonca svoje dieťa niekam poslať, aby som ho chvíľu nevidela, ale vždy, stále a nekonečne ho milujem a keď si na to spomeniem, aj môj hnev sa trochu zmierni. Táto metóda u nás doma proste funguje na každého a na všetko najlepšie :-)

A posledná vec, ktorá ukľudňuje moje, v poslednej dobe často skúšané nervy :-) je fakt, že žiaden vzdor nepotrvá večne a kým začne puberta, bude medzi tým ešte obdobie, kedy bude zase všetko fajn :-D


Majte sa krásne a či už máte dávno obdobie vzdoru za sebou, alebo ho práve zo svojím drobcom zažívate, vedzte, že v tom nie ste sami.
Vaša M.

P.S. Ak by ste ma/nás chceli podporiť v súťaži Bloger roka... info ako na to je v pravo hore, na lište :-) ďakujem.


4 komentáre:

  1. Ach, ano. Ci vlastne nie. Nie, NIe, NIE! To si clovek vypocuje viackrat za den ako je slusne...Mne velmi pomohlo uvedomit si vtedy, ze to co sa pri mne trieska o zem, nie je moj kamos a partak, ale maly cloviecik, DIETA. Uci sa, uci sa spoznavat extremne emocie a nevie, co s nimi.Nemoze za to. Myslim, ze aj obcasne "zlyhanie" dospelaka moze byt k uzitku. Aspon si mozte potom vzajomne s dietatom povedat, ake je to neprijemne, ked ten druhy krici.Ale je to zaber na psychiku, prajem vela, vela trpezlivosti. U nas preslo. Neerila som, ale preslo a mame uuuuzasne dieta. Vzdor sme si vychutnavali od 15-mesiacov!!! do necelych troch rokov. Teraz je zo syna super chalan, vedmomi si svojej osobnosti, ale aj osobnosti inych.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Áno aj ja sa na to snažím myslieť...aj keď častokrát tým, že rozpráva tak dobre ako my, na to asi trošku pozabudnem, ale snažím sa :-) U nás tiež okolo 15- 20 mesiaca bol prvý vzdor, ale trval len krátko a prešiel :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. vďaka za článok zase som sa po určitom čase k nemu opäť dostala lebo sme v úplnom období vzdoru, veľký problém vybrať sa von, nechce, nechce, reve, obliekanie nasilu, no bieda.... a ako ste na tom teraz, už máte kľudnejšie obdobie?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Áno je to už oveľa lepšie, ale prešli sme si aj poriadnymi cirkusmi :-) Teraz zase riešime správanie a móresy, ktoré prináša Adamko zo škôlky, ale to proste patrí k životu. Tí naši malí človiečikovia, sa jednoducho potrebujú vyvinúť v zdravé, vyrovnané a silné bytosti a obdobie vzdoru, spoznávanie seba samého k tomu patrí. Ono tie obdobia kedy je dobre, super, zle a ešte horšie a zase super sa striedajú, tak aspoň človek má chvíľu možnosť vydýchnuť si ...ale hold už teraz sa teším na pubertu :-D :-D

      Odstrániť